DRSNÝ VÍKEND – poviedka

„Lepšie, keď ťa počujem. Ako dnes večer?“

„Ja dnes nemôžem.“

„???“

„Musím zostať doma, kvôli malému. Mali sme drsný víkend.“

„Manžel?“

„Strašne vystrájal, malý je celý prestrašený, nemôžem ísť. Veľmi ma to mrzí… Kedy môžeš na budúci týždeň?“

Uf, zlé správy. Čakal som príjemný večer. Načo plakať nad rozliatym mliekom, skúsime náhradníčku:

„Čau, ako?“

„Ahoj.“

„Prečo tak potichu?“

„Som s Patrikom, je v kuchyni.“

„Ty si sa s ním zas dala dohromady?“

„Už týždeň sme spolu. Je sladučký ako med. Skecneme zajtra, vracia sa.“

Človek sa môže spoľahnúť iba sám na seba. Aj to nie vždy. Dnes mi teda ostáva iba moja najvernejšia… Pár krokov ku klimatizačnému boxu v kuchyni, mám ju vybratú rýchlo. La Bernardine, Chateau-Neuf-du Pape AOC, 2005. Na začiatok niečo ľahšie. Nevýrazné, dobré víno, ktoré bude ľahko plynúť mojím hrdlom a zlepší mi pokazenú náladu. Rozložil som sa v kresle s pohárikom v ruke, polistoval v gastronomických časopisoch a pripravoval menu na víkend. Vonku lialo, bolo príjemné sedieť v suchu, sledovať schovávajúcich sa ľudí a popíjať víno. O chvíľu spolu s vínom moja kreativita stúpla. Menu bolo vytvorené a spísal som aj suroviny, ktoré musím kúpiť. Obehám dva-tri obchodíky a nakoniec sa po syr stavím u Pietra, Taliana. Jeho kozie sú fantastické (a fantasticky drahé!).

Dopil som fľašu. Teraz to bude Aalto, Ribeira del Duero 2005. Nebudem predsa na sebe šetriť. Nechal som ho chvíľu prevzdušniť. Musel som myslieť na Janu. Napadlo mi, že jej znova zavolám.

„To som zas ja, ako?“

„Celkom dobre, malý sa hrá, sme v pohode.“

„To som rád.“

„Karol volal, príde o hodinu, do telefónu bol veľmi milý.“

„Možno vidíš veci horšie, ako sú. Keď sme mali s Veronikou ťažšie obdobie, boli sme u psychológa. Ten nám navrhol, že keď začneme vidieť partnera iba v čiernych farbách, máme si sadnúť a spísať všetky jeho dobré vlastnosti. Boli sme potom prekvapení, aké poklady doma máme. Zdá sa to blbé, ale funguje to.“

„To mám teraz spisovať Karlove dobré vlastnosti?“

„Skús to, o štvrť hodinku by si to mala mať hotové, zavoláme si.“

Pomaly som vychutnával víno a sledoval jemne erotickú komédiu v televízii. Videl som zopár pekných stehien a pŕs, vypočul si veľa hlúpych viet a až o polhodinu som si všimol, že mi Jana nevolá.

„Tak ako?“

„No trápim sa a napadla mi iba jedna vlastnosť.“

„Aká?“

„Čistotný.“

„Hmm.“

„Je to blbosť, ale aj tak si zlatý. Posielam ti pusu.“

Chvíľu som bol namäkko z jej nevinnej telefonickej nežnosti. Potom mi to došlo. Som úplný blbec. Ja tej osobe škodím. Ona potrebuje úplne inú pomoc! Takú, ktorá ju problémov zbaví, nie takú, ktorá ju presvedčí, že utrpenie vlastne nie je až také zlé. Moju pomoc! Ale to nestačí, pomoc kolektívu ľudí, odborníkov! Združenie! V hlave sa mi rodilo veľa myšlienok, všetky naraz. Zatiaľ nejasné, hmlisté, neusporiadané. Jediná vec bola jasná, názov združenia:

Stop drsným víkendom

Vzápätí som bol na nete a študoval podmienky založenia neziskovky. Nie je to také jednoduché, ale vysoký cieľ stojí za to. Podstatný je program. Psychologická pomoc, právna pomoc, konzultácie, hotline, pôžičky, ochrana strážnou službou, rekvalifikácia, sociálne byty. To všetko budú obete potrebovať, aby našli silu, zbavili sa tyrana, postavili sa na vlastné nohy a začlenili sa do nového života. Spísanie programu a stanov združenia mi trvalo asi polhodinku. Potom to už išlo ako po masle:

1. Založil som predsedníctvo
2. Zvolal som schôdzu predsedníctva
3. Predsedníctvo zvolalo valné zhromaždenie
4. Valné zhromaždenie schválilo program a stanovy
5. Valné zhromaždenie si v tajných voľbách jednomyseľne zvolilo prezidenta združenia
6. Mailom a   SMS  som   poslal    informácie  o   zvolení   prezidenta známym a vybraným celebritám
7. Prijímal som a odpovedal som na maily  a  SMS  blahoželajúce  mi k novej funkcii

Nedbal som na únavu ani nočnú hodinu, ale teraz si už musím chvíľu vydýchnuť. Funkciu prezidenta treba osláviť. Dáme Roguengo, Alentejo, 2001. Až teraz som si uvedomil dôležitosť okamihu. Videl som, ako zazmluvňujeme najlepších psychológov a právnikov, získavame prostriedky na podporu, odhaľujeme nové a nové prípady týraných ľudí, ktorí sa boja víkendov. Videl som šťastnú Janu a stovky iných žien a mužov, ktorí začínajú nový život….

Pováľal som Alentejo po podnebí. Znamenité. Teraz mám čas vyriešiť propagáciu a komunikáciu. Tlačové vyhlásenie stojí 330 eur, to teda urobíme, až keď združenie bude v lepšej finančnej situácii. Zatiaľ budeme komunikovať hlavne webom. Preto som poslal žiadosť o registráciu domény www.stopdrsnymvikendom.sk. Trocha som tŕpol, či už nebude obsadená. Našťastie bola voľná. Stránky nám vytvorí sused Peter, je šikovný. Ten už bude spať, necháme to na zajtra. Ale s kreativitou treba začať už dnes večer. Preto som schatol s Ivanom, grafikom, bohémom, úspešným milencom, ale v podstate nešťastným človekom:

„Čau, zas niekoho obrábaš?“

„Už odišla, slušné dievčatá sú o jedenástej doma… Ako sa máš?“

„Super, dozajtra som slamený vdovec. Potrebujem logo. Môžeš   niečo splodiť? Ale rýchlo.“

„Logo čoho?“

„Združenia.“

„Akého združenia?“

„Stop drsným víkendom.“

„Ty si hulil?“

„Som čistý ako ľalia, iba pár pohárikov vína, pošli mi niečo.“

„Ty si nikdy nemal šťastie na kamarátov, kto ťa na to zlanáril?“

„Nikto, práve som to založil, chceš sa stať členom?“

„O štvrť hodinky ti niečo pošlem, ale musíš mi sľúbiť, že mi   s tým už dáš pokoj.“

„Dik. Čakám.“

Ani nie o päť minút zazvonil prichádzajúci mail, bolo to logo od Ivana:

„Ako sa ti páči?“

„Ujde, ale tá zelená je priveľmi upokojujúca. Úlohou hnutia je skôr burcovať a bojovať. Daj inú farbu.“

„Ty si debil, už je to ok?“

„Môže byť, berieme. „

„Čo za to?“

„Môžeš dostať 50% zľavu z členského príspevku.“

„Na to ti seriem, idem spať.“

Solidarita, pomoc, víťazstvo nad tyraniou… Krásne ideály, ale napriek miernemu opojeniu vínom treba ostať pri zemi.  Všetko je o peniazoch. Chce to peniaze, veľa peňazí. Peniaze sú to najdôležitejšie. Samozrejme, sponzoring, členské príspevky, neskôr vlastné podnikanie. To všetko je málo. Na čo by mal prispieť Brusel, ak nie na toto? Surfujem ďalej. O chvíľu už otváram žiadosť na príspevok z eurofondov, vypĺňam, argumentujem. Potom som si našiel čas aj na postup pri nábore členov. Zajtra je sobota, to oslovím len známych. Širšiu kampaň začneme až po víkende. Začul som buchot v predsieni, vyskočil som a išiel som sa ta pozrieť.

Manželka! Mala prísť až zajtra! Bude zle! A bolo… Nohou zasunula kufor do predsiene. Ani sa poriadne neporozhliadala a už kričala:

„Miláčik, pozri, čo ti tvoja Veronika priniesla!“

Na ústach mala široký úsmev, pri ktorom sa jej tvorili ešte stále príťažlivé jamky, oči sa jej leskli. Stál som oproti nej, úplne premočenej, v jednej ruke som mal nedopísanú žiadosť pre Brusel, v druhej fľašu Fitou AOC 2000, ktorú som práve otvoril a pozeral som sa do toho žiarivého úsmevu a na jej jamky, ktoré ma ešte pred pár rokmi tak vzrušovali. Ten pohľad však netrval dlho. Úsmev sa postupne menil na divné prekvapenie a s nim mizli aj sexi jamky. Nebolo treba veľa času ani inteligencie, aby som pochopil, že ideály združenia sú v smrteľnom nebezpečenstve.

A potom sa to začalo. Bez úvodu. Razantne od prvej sekundy. Nikdy som tú slušnú osobu nezažil takú vulgárnu. Preto z toho prívalu slov spomeniem len dve vety, tie najslušnejšie, zhodou okolností jej prvé:

„Na kokotiny by ťa užil, ty alkoholik jeden!“

„Ja ti dám Brusel, ja ti ukážem nevinne trpiacu obeť!“

Musím povedať, že manželka v svojej zúrivosti nešetrila ani orgány združenia. Po slovnej inzultácii čerstvo zvoleného prezidenta došlo k jeho fyzickému napadnutiu. Chvíľu trieskala po liste, potom  po  jeho  pisateľovi.  Žiaľ,  mladé hnutie ešte nestihlo vybudovať členskú základňu, ktorá by prišla prezidentovi na pomoc.

Ráno mi nebolo dobre. Keď som pomaly zišiel dolu do jedálne, Veronika sedela za stolom a lúštila sudoku. Neodzdravila, prehliadala ma. Krátky pohľad na ňu mi stačil, aby som pochopil, že svoj zámer naplnila. Hnutie bolo rozložené. Jana bude naďalej trpieť výčiny svojho manžela, tisícky iných žien a mužov zostanú v bezvýchodiskovej situácii. Urobil som si kávu, ktorá mi pomohla len málo.

Potom som zažil veľmi drsný víkend.