BOŽIA RADA – poviedka
(Z MOJEJ KNIHY BAZÉNOVÝ MOR)
Peter mal pred sebou dlhú cestu. Zapol rádio. Keď ticho v aute prerušila organová hudba, potešil sa. Mal rád tieto rozhlasové omše prenášané v nedeľu ráno z rôznych dedinských a mestských kostolov. Nie pre Božie slovo, toho sa nedožadoval. Zdalo sa mu, že je to aj tak vždy to isté. Buď o potrebe lásky k Bohu či blížnemu svojmu a o obetovaní sa alebo o škodlivosti honu za materiálnym bohatstvom. Keď počúval kázne farára, čítanie z evanjelia, hru miestneho organistu a piesne spevokolu, vždy si rád predstavoval, ako to v kostole vyzerá, ako sa celá dedina (mestečko) mesiace pripravovala na svoj deň D. Farár cizeloval každé slovo kázne, zbor týždne prespevoval vybrané kusy, miništranti trénovali prinášanie rekvizít po rôznych trasách a veriaci si opakovali zvolené čísla modlitieb.
Len aby bolo všetko tip-top, aby sme sa v dobrom ukázali a v hanbe neostali. Predstavoval si pri tom tiež, ako v ten deň dedinčania vstali skôr ako zvyčajne, obliekli sa ešte krajšie, aj keď sa obraz neprenášal a skoro ráno už stáli pred kostolom, aby mohli vbehnúť hneď ako kostolník otvorí bránu, a sadnúť si blízko k mikrofónom. Veď rodina a známi po celej republike budú pri rádiách a dá Boh, že práve ich bude počuť. Petrovi to bolo milé svojou strojenosťou a napriek veľkej snahe aj nedokonalosťou, falošnými hlasmi, breptami, odkašliavaním a nečakanými zvukmi v pozadí. Predstavoval si, ako sa o tom týždne pred a po hovorí v krčme, obchode a na ulici v obci.
Začiatok kázne farára znel ako zvyčajne – o potrebe skutočnej lásky k blížnemu, ale po chvíli bolo zrejmé, že tento služobník boží si pripravil aj niečo nezvyčajné. Veď rozhlasový prenos je len raz za život. Dlho kládol vety na papier a ešte dlhšie sa ich učil. Zatiaľ všetko išlo podľa jeho predstáv. Začal klásť rečnícke otázky:
– Aj vy si myslíte, že sa vám dostáva málo podpory Božej a lásky a pozornosti blízkych?
– Áno!
Vyhŕkol nahlas Peter, až ho to samého prekvapilo. Farár nečakal žiadne odpovede, – pravda, tú Petrovu ani nemohol počuť – a pokračoval. Peter tiež. Vznikol zaujímavý dialóg, či skôr dva monológy:
– Cítite pomoc Božiu v šťastí, núdzi i chorobe? Je vám Hospodin dobrým pastierom?
– Nie.
– A vy myslíte dosť často na Boha, pripomínate si jeho cestu a utrpenie?
– Nie, často nie.
Peter bol úprimný, ani on nie je dokonalý.
– A inšpirujete sa dosť jeho učením, pomáhate svojmu manželovi/manželke aj blížnemu svojmu, ste im oporou?
– Áno, veľkou.
– Vaša rodina, manžel, manželka a deti vám prejavujú svoju lásku?
– Vôbec.
– Myslíte si, že vedia o vašich starostiach, ktoré trápia aj ich? Pomáhajú vám vysporiadať sa s nimi?
– To už vôbec nie.
– Cítite ich podporu, teplé slovo a lásku?
– Žiadne nie sú.
– Cítite, že sú s vami?
– Nie, sú sami so sebou.
– Ak ste si na predchádzajúce otázky v duchu povedali nie, skúste sa ponoriť do seba. Naozaj im vy prejavujete naplno a nezištne svoju lásku, podporu? Nie je chyba vo vás?
– To ani náhodou.
– Nehľadajte chybu v iných. Musíte začať od seba. Urobte niečo výnimočné. Niečo, čo im dá pocítiť, že ste tu, rozdávate sa, ale cítite sa sám. Urobte niečo nové, niečo, čo ste nikdy neurobili, urobte to dnes, urobte to hneď teraz.
– Ďakujem.
Peter zastavil pri krajnici, vypol motor, vystúpil z auta a odchádzal preč po rozoranom poli.
Stela, ktorá celý čas sedela vedľa neho a mierne sa bavila jeho odpoveďami, bola zvyknutá na jeho sarkastický a ironický humor a kanadské žartíky. Pozerala sa za ním a čakala, kedy sa otočí a vráti späť. Kráčal ďalej a o pár minút sa stratil v lese na obzore.
Už nikdy ho nevidela.