Ilustrácie
Literatúra sa tvári vážne. Ale humor patrí takmer všade. Je v Haškovom Obchode s rakvami i v Saroyanových smutných osudoch imigrantov stratených v Amerike. Budem vám pravidelne prinášať kreslené anekdoty o knihách, ich autoroch a čitateľoch. Verím, že ťa pobavia.
Prekvapenie na stretávke
Nehoda na čerpacej stanici
Negalantný predavač
Aj čítanie bolí
Ten správny marketing
Nie sme dokonalí
O literárnych klasikoch
“Ospravedlňujem sa všetkým slovenským klasikom i súčasným slovenským významným spisovateľom, ale ich mená nemajú vo svete taký kredit ako Shakespeare, Byron, Puškin, Hemingway a Márquez. Ešte aj Česi, naša rivalita s ktorými má hlboké historické korenene, majú svojho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru: básnika Seiferta a navyše všetci vo svete poznajú Čapka, Kunderu a Haška . Na porazenie! Pre národ a pre jeho propagáciu som však pripravený sa do toho pustiť. Dán, Karika, Šikulová, Dušek, Hevier a ani ich kolegovia na to sami nestačia a potrebujú pomoc, prichádzam…”
“Veľmi dobre sa pamätám, ako sme sa na základnej škole dlho a dôkladne venovali slovenským prozaikom, dramatikom a básnikom. Čítali sme ich diela, recitovali básne, chodili do divadla na inscenácie ich hier. Aký som bol vtedy šťastný, keď som si pestoval presvedčenie, aký sme my Slováci veľký literárny národ. Krvavé sonety, Mor ho, Hájnikova žena, Geľo Sebechlebský boli pre mňa tituly svetového cvengu. S rastúcim vekom som začal cestovať po svete a okrem iného aj diskutovať s tamojšími ľuďmi o literatúre. Nepoznali ich! Ani Juraja Tranovského, Daniela Sinapia Horčičku, Svetozára Hurbana-Vajanského, Hviezdoslava, Boženu Slančíkovú-Timravu, Jozefa Gregora-Tajovského, Jána Smreka a ani Fraňa Kráľa!”
Základy úspechu
“Prečo začíname názvom, keď ešte nemáme napísaný ani riadok? Lebo veľakrát sa ukázalo, že najlepšie názvy vznikajú ešte predtým, ako autor vôbec tuší, o čom dielo bude. To, že názov nijako nesúvisí s dejom, môže byť veľkou výhodou.”
“Ako sú dávno preč doby Hamleta alebo Vojny a mieru, keď čitateľ vedel, o čo ide, podobne sa pominuli časy exaktne vyprofilovaných hrdinov. Hlavný predstaviteľ modernej poviedky už nemôže byť elegantný ako Vronský, šľachetný ako Winnetou, múdry ako Hercule Poirot, netrpí ako Werther a neskončí tragicky ako Aida. Najlepšie je, ak je súčasný hrdina taký úplne nijaký, ba až podpriemerný.”
„Bez veľkého utrpenia niet veľkého diela a úspechu. S utrpením je to ako s láskou. Čím väčšie, zničujúcejšie a spaľujúcejšie, tým lepšie. Utrpenie treba v diele organizovať v cykloch a kaskádach. Ako to funguje? Najprv sa trápi iba hlavná kladná postava. Navštívi ju iný kladný hrdina. Oboznámi sa s rozsahom jej utrpenia. Následne sa začne trápiť aj on z dôvodu, že nemôže znášať jej utrpenie. Aj jeho utrpenie je veľké a prehlbuje sa s utrpením hlavnej kladnej postavy. Začína preto navštevovať všetkých svojich známych a informuje ich o trápení hlavného hrdinu a aj o trápení svojom. Aj oni sú týmito utrpeniami zdrvení, a preto sa tiež začínajú trápiť, čo následne odovzdávajú ostatným. Trápiť sa takto musia všetci okrem hlavného záporného hrdinu, čo čitateľa utvrdí v tom, že je ignorant. Tento princíp nie je nový a použili ho aj skutoční velikáni pera. K majstrovskej dokonalosti ho priviedol Fiodor Michailovič Dostojevskij v svojom diele Ponížení a urazení. Aj preto je jednoduché zahodiť skromnosť a nadobudnúť presvedčenie, že medzi ním a vami je len maličký rozdiel.“
Ako písať
“Námet a dejová osnova musia byť nejasné a čitateľovi nezrozumiteľné. Namiesto zbytočných konkrétnych epických pasáží je vhodné utopiť ho v lyrizujúcich prvkoch, náznakoch, ťažko pochopiteľných metaforách a citových výlevoch. Tiež je vhodné do diela umiestniť kratšiu pasáž, ktorá s ním nemá nič spoločné. Zámerom je čitateľa ešte viac zmiasť a utvrdiť ho v tom, že nejde o prvoplánový útvar pre jednoduchého konzumenta.”
“Rytmus diela musí byť primeraný. Neslobodno čitateľa neúmerne zaťažiť rýchlym striedaním zápletiek, vyvrcholení, prekvapení, rán osudu a rozuzlení. Treba mu dať čas odfúknuť si, oddýchnuť a rozptýliť sa, aby mohol lepšie opäť absorbovať nasledujúce vzplanutia citov, vášní, hnevu a beznádeje. Ďalším dôvodom na vkladanie vaty a omáčky býva fakt, že honorár väčšiny autorov je závislý od počtu normostrán. Zvyšujúci sa počet strán navodí u autora príjemný pocit zapríčinený vidinou zvyšujúceho sa honorára. Táto pohoda sa potom prejaví v zvýšenej kvalite jeho diela. Nepreháňať! Annu Kareninu už takmer nikto z mladších čitateľov nezačne čítať, alebo nedočíta.”
“Štyri hlavné postavy stačia. Viac sa uvoľníme pri vedľajších postavách. Priveľa hlavných postáv by miatlo jednoduchších čitateľov a divákov. A tých nechceme stratiť. Pomer 3:1 kladných a záporných postáv síce nezodpovedá pomernému rozloženiu v spoločnosti, ale je potrebný pre pozitívne vyznenie diela. O to väčší lotor zato bude jediný hlavný záporný hrdina.”