KLAMAŤ (NE)TREBA – zamyslenie
(Z MÔJHO ARCHÍVU)
Toto je moje veľmi krátke a plytké zamyslenie sa nad hlbokým filozofickým problémom. Nie som úplne prvý, kto prináša informáciu, že klamať v živote môže byť užitočné. Sú situácie, v ktorých, ak tak neurobíte, výrazne skomplikujete život sebe aj druhým.
Aj vy ste sa už určite v živote dostali do nasledujúcich prekérnych situácií. Ukazujú vám červené a opuchnuté čerstvo narodené dieťa a pýtajú sa: „Však je krásne?“, váš syn vám k narodeninám nakreslí mimoriadne nepodarený obrázok, manželka sa vás opýta: „Ako veľmi ma miluješ?“ alebo čelíte matkinej otázke: „Však nepôjdete tak ďaleko autom?“
Pravda by v týchto a mnohých iných podobných situáciách spôsobila iba plač, krik, vaše označenie za necitlivého ignoranta alebo to, že mama sa bude tak báť, že nebude spať celú noc.
Zaujímavé je, že najčastejšie a najviac je potrebné klamať ľuďom, ktorí sú nám najbližší – rodičom, partnerovi a deťom. Potom vzdialenejšej rodine a kamarátom. A už vôbec sa neoplatí zhrešiť klamstvom pri cudzích ľuďoch, takých, ktorých stretnete len raz a viac ich už neuvidíte. Sú skupiny, ktorým sa podľa mojej skúsenosti neoplatí klamať vôbec. Sú to tí, ktorých väčšina ľudí pravidelne zavádza. Policajti a učitelia. Tých takmer všetci presviedčajú o tom, že vypili iba jedno malé pivo, aj to pred desiatimi hodinami, že značku nevideli, lebo predbiehali kamión, že všetko vedeli, ale nestihli doriešiť, že ich bolí hlava a nemôžu písať písomku alebo klamú, že sú chorí, aby mohli ísť počas školského roka na dovolenku k moru.
Dva príklady z môjho života. Po písomnej skúške z matematickej analýzy sa ma pán docent spýtal: „A ten posledný príklad ste nestihli?“ Ja som mu odpovedal: „Nie, nevedel som ho vyriešiť.“ Bol taký príjemne prekvapený, že mi za úprimnosť dal výbornú. Podobne sú mi udeľované oveľa nižšie pokuty, ak rovno priznám, že som spravil chybu, nevenoval pozornosť riadeniu, nemal žiaden dôvod na prekročenie rýchlosti a je správne, aby som znášal následky svojho konania. Učiteľom a policajtom sa dostáva tak málo pravdy, že ju vedia náležito oceniť.
Nie je klamať ako klamať. Celý čas hovorím o takzvanej milosrdnej lži. Je to iné, ako keď klamú politici. Iné, ako keď niektorí podvádzajú, aby sa obohatili na úkor druhých. Šikovní sa aj tak vedia klamstvu vyhnúť. Stačí nehovoriť celú pravdu, negatívne povedané zamlčiavať. Rodičovi nepovedať, že jeho dieťa je škaredé, ale že je fešák po ňom, synovi nepriznať, že jeho obrázok je škaredý, ale označiť ho ako veľmi zaujímavý, matke na otázku, čo robím, nepovedať, že šoférujem do Mníchova, ale že rozmýšľam nad životom atď.
Mlčať je naozaj zlato. Aj ja som si mal tiež radšej zahryznúť do jazyka prv, než som manželke nežne pošepol: „Ešte koncom deväťdesiatych rokov posledného storočia minulého tisícročia si bola veľmi krásna.“ Mohol som si uvedomiť, že tento pravdivý a úprimný kompliment jej kráse vyslovený v mojej nezištnej dobrosrdečnosti pochopí nejako divne.