PRIŠLI Z MARSU – poviedka

Vedci diskutujú o svojich výskumoch, vytvárajú hypotézy, teórie, hašteria sa. Na jednej veci sa však zhodnú všetci. Okrem Zeme zatiaľ neexistuje žiaden priamy dôkaz existencie života v Slnečnej sústave a ani mimo nej.

Nulová úspešnosť vedcov neodradila množstvo laických bádateľov od paralelného výskumu. Kým tí prví nenašli žiaden dôkaz ani vo vzdialenosti niekoľko miliónov svetelných rokov, tí druhí majú dôkazov neskutočne mnoho, a to priamo zo Zeme. Sú to hlavne:

– lietajúce taniere (ich fotky a stopy v pôde)

– kruhy v obilí

– tajné záznamy FBI a CIA

– fotografie mimozemšťanov

– správy o posádke z vesmíru, ktorú väzní vláda USA alebo Kanady

– a mnoho iných nevyjasnených záhad

Títo odborníci, z ktorých niektorí na oblohe rozoznajú iba dve telesá (Slnko a Mesiac), neváhajú široko propagovať svoje závery. Je až na porazenie, koľko relatívne normálnych ľudí im verí. Proti týmto „expertom“ som sa rozhodol bojovať. Nie tradičnými metódami: článkami, diskusiami a presviedčaním verejnosti. To by bolo málo účinné a pomalé. Rozhodol som sa rozložiť ich zvnútra. Prihlásil som sa na alternatívnu konferenciu o mimozemských civilizáciách. Svoj príspevok som nazval „Pojednanie o nových dôkazoch existencie mimozemských civilizácií“. Netreba víriť nepokoj už veľmi konkrétnym názvom, ktorý by prezrádzal môj zámer. Dva mesiace som sa starostlivo pripravoval. Zhromažďoval som odborné články, kreslil grafy, schémy, odborne som vyvrátil 120 posledných „dôkazov“ prítomnosti Marťanov i iných mimozemšťanov. Prezentácia bola hotová: 45 slajdov plus 102 v prílohe.

Deň D nastal. Dom odborov praskal vo švíkoch. Návštevníci konferencie živo diskutovali, konzumovali chlebíčky a pili minerálku. Najťažšie pre mňa bolo vydržať všetky tie prednášky bez toho, aby som sa smial alebo rozčuľoval. Preto som necítil žiadnu trému, ale skôr úľavu, keď sa na tretí deň blížil koniec konferencie a ja som stúpal k rečníckemu pultu. Všetko som povedal, náležite vysvetlil. Mierne, o desať minút som prekročil časový limit. V sále bolo úplné ticho, všetci počúvali. Chairman otvoril diskusiu.

„A čo mimozemšťan, ktorého našli v Nevade?“

„Vážený pane, tak ako vy, aj ja som videl fotku niečoho. Môj názor je ten, že je asi stomiliónkrát vyššia pravdepodobnosť, že tento tvor pochádza zo Zeme ako z kozmu. Môže to byť nejaký mutant alebo skôr nejaký model. Prečo tento objav nebol analyzovaný na nejakom renomovanom vedeckom pracovisku?“

„Viete o tom, že kanadský premiér priznal, že jeho vláda drží v zajatí dve posádky vesmírnych lodí?“

„Milá pani, veríte Ficovi?“

„Nie.“

„A verili ste Mečiarovi?“

„To už vôbec nie, prečo?“

„Prečo teda veríte kanadskému premiérovi, navyše bývalému? Uvedomte si nasledujúcu skutočnosť. Považujeme sa za vyspelú civilizáciu, ale do kozmu sme sa takmer vôbec nedostali. Ľudia stále umierajú pri pokusoch dostať sa na obežnú dráhu Zeme alebo z nej. Najďalej sme boli na Mesiaci. To je smiešne blízko. Keď si sadnete tesne vedľa mňa a budeme našu vzájomnú vzdialenosť považovať za tú, kam ľudstvo najďalej docestovalo, tak mimozemskí návštevníci k nám prichádzajú spoza Mesiaca. Myslíte si, že takíto vyspelí jedinci by sa dali držať niekde zavretí pod hrozbou samopalom?“

„Vaše analýzy obrazcov v obilí neboli vôbec presvedčivé. Domnievam sa, že ste vôbec nevylúčili ich mimozemský pôvod.“

„Vážený pane, predstavte si, že ste riaditeľ centra diaľkových výskumných ciest na planéte vzdialenej zhruba 40 svetelných rokov od Zeme. Naplánujete misiu na Zem, cieľom ktorej bude docestovať, potajomky vystrihať niečo do pšenice a zmiznúť?“

„To nie, ale ostatné úlohy cesty prosto nemusíme poznať, ostali pre nás utajené.“

„Viete predsa, že medzihviezdne tripy trvajú roky. Čo ak si to trocha zle naplánujú alebo sa cestou zdržia a prídu tesne po žatve?“ (zo zúfalstva som sa pokúsil o humor).

„Vážený pane, nazvem vás narušiteľ, vy ste samá veda, zákony, teória relativity. Nezaváhali ste nikdy v živote, nemyslíte si, že to nemôže byť aj inak? My to tak cítime a veríme tomu. A to je možno viac ako nejaká poučka.“

„Vyštudoval som technickú univerzitu, robil som veľa skúšok. Povedzme, že by som bol na písomke z matematickej analýzy III. Nemal by som žiaden postup výpočtu príkladu, len by som uviedol výsledok, ktorý by bol nesprávny. Skúšajúci sa ma spýta: „A toto je čo?“ A ja mu odpoviem: „Ja to tak cítim“. Tak hneď letím!“

„Život, to nie je matematická analýza!“

„Skúsim to ináč. V akom odvetví pracujete?“

„Som literárny kritik.“

„Fantastické, veľmi zaujímavé povolanie. Kto je naším najväčším literárnym vedcom?“

„Profesor Šustek.“

„Tak si predstavte nasledujúcu situáciu. Stretnete niekoho, kto nevie, aký je rozdiel medzi foyer a premiérou. Nevedno prečo sa s ním začnete rozprávať o divadle. A on vám povie, že profesor Šustek je šarlatán a veľmi sa vo svojich záveroch mýli.“

„No to je arogancia, grobianstvo, zaslúžil by si palicou.“

Vedel som, že som presvedčivý. Myslel som si, že víťazím, ale publikum to bralo úplne ináč, pri mojich odpovediach sa smialo a po tej poslednej začalo freneticky tlieskať pýtajúcemu sa pánovi. Musel som však vydržať, lebo sa hlásila ešte jedna staršia pani.

„Vy určite neveríte ani astrológii.“

„Nie, vôbec.“

„Vy si teda myslíte, že poloha planét nemá na človeka žiaden vplyv?“

„Isto má, ale zanedbateľný. Možno Jupiter, Mars, Venuša. Sú blízko alebo sú hmotné. Ale keď mi niekto bude tvrdiť, že na moju psychiku bude zajtra negatívne vplývať Pluto, tak ho môžem iba vysmiať.“

„Nemáte na to žiaden dôvod, chcete si azda kopnúť do Pluta za to, že bolo nedávno vyradené zo zoznamu planét?“

„Kopať do nikoho ani do ničoho nechcem. Pozrite sa na toto jablko na vedľajšom stole. Gravitačná sila, ktorou ma priťahuje, je tisíckrát vyššia ako gravitačná sila Pluta na mňa pôsobiaca. Považovali by ste ma za blázna, keby som tvrdil, že poloha jablka má na mňa vplyv, nie? Ak by to mal byť iný druh energie, ktorou by táto trpasličia planéta mala na mňa pôsobiť, musela by žiariť do priestoru tak intenzívne, že by za pár minút zmizla.“

Diskusia bola ukončená. Účastníci konferencie vyšli do foyeru, aby posledný raz konzumovali chlebíčky a zapíjali ich minerálkou. Pobral som sa preč. Keď som pomedzi nich prechádzal, niektorí sa potuteľne usmievali, väčšina ma úplne ignorovala. Hneď ako som vyšiel na parkovisko pred domom kultúry, bola pre nich moja prednáška zabudnutá. Jediný priamy impakt mojej dnešnej prítomnosti boli prepichnuté pneumatiky na mojom aute.